www.fcbayern.sk

Ex-kapitán Werner Olk oslávil 80.narodeniny

Jeden by si mohol myslieť, že jeden z prvých veľkých triumfov FC Bayern v 1960 je pravdepodobne spojený s menami ako Franz Beckenbauer, Sepp Maier a Gerd Müller. To je síce pravda, ale týchto „mladých divochov“ viedol Werner Olk. Narodil sa v Osterode vo východnom Prusku. Bol prvým double-kapitánom Bayernu a získal ako kapitán s červenými Pohár víťazov pohárov (1967), trikrát Nemecký pohár (1966, 1967, 1969) a nemecký titul v roku 1969.

Vo štvrtok 18. januára 2018 oslávil „orol z Giesingu“ ako ho nazval futbalový manažér Robert Schwan pre jeho akrobatické súboje, svoje 80. narodeniny. fcbayern.com s ním hovoril o jeho jubileu ako aj o „nádhernom čase, ktorý som bol schopný zažiť.“

Prinášame voľný preklad rozhovoru.

Pán Olk, blahoželám k výročiu! Ako oslavujete tento významný deň?
Werner Olk: „Keďže narodeniny mojej dcéry sú 20. januára, oslávime to spoločne v sobotu. To sa nám hodí veľmi dobre, pretože domáci zápas proti Brému je v nedeľu. A v pondelok sa uskutoční oslava narodenín s futbalistami v Strasslachu.“

80 rokov. Čo toto číslo znamená pre vás?
Olk: „Uvedomujete si, že ste každý rok starší. Ale môžem jesť, piť, vidieť, počuť – v podstate to je to, čo spôsobuje, že ešte žijem. Jediná vec, ktorá ma trochu znepokojuje, je artróza členku, ktorá mi bráni hrať futbal v hale. To bolo ešte možné pred deviatimi mesiacmi, ale teraz posledné dva dni by to bolo divadlo, keby som hral. Tak som to nechal a pozerám sa na ostatných, ale každý pondelok. Musím ešte cítiť pot (smiech)!“

Taktiež beriete svoje narodeniny ako príležitosť pozrieť sa späť?
Olk: „V živote bolo toľko narodenín, kedy som musel cestovať a pracovať, že túto tému vidím ako uvoľnenú a bez sentimentality. Samozrejme, že na niektoré situácie rád myslím a som vďačný za nádherný čas, ktorý som mohol zažiť – ale to nemá nič spoločné s narodeninami.“

Napriek tomu využite túto príležitosť a porozprávajte nám o svojom živote s FC Bayernom. V roku 1960 ste sa presťahovali z Hannoveru do Mníchova – rozhodujúcim faktorom však nebol lepší plat, však nie?
Olk: Áno, je to správne. V Mníchove som mal sľúbené študijné miesto. Vtedy som sa už dohodol s Eintrachtom Frankfurtom, keď sa ku mne priblížil prezident Bayernu Roland Endler. Endler bol so svojou spoločnosťou pre technológiu zvárania patrónom Technickej univerzity v Mníchove a dokázal ma tam ubytovať. Tak som zrušil Frankfurt a išiel do Bayernu, hoci Eintracht bol v tom čase špičkovým tímom a práve bol vo finále Ligy majstrov proti Realu Madrid.“

Čo ste študoval?
Olk: „Toto bol inžiniersky titul a označoval sa ako“ ekonomika a priemyselné inžinierstvo“, spojenie mechanického inžinierstva oceľových konštrukcií s ekonomikou, ktorá už neexistuje. Taktiež som sa vždy po mojom štúdiu chcel vrátiť do Hannoveru, ale moja žena to nechcela. Bola pôvodom hannoverčanka a prišla do Mníchova v roku 1962 po našej svadbe. A potom, čo som jej ukázal všetko v okolí Mníchova, jazerá, pohoria a pamiatky, po šiestich týždňoch nechcela počuť o Hannoveri (smiech).“

V roku 1965 sa podarilo postúpiť do Bundesligy. Napriek tomu, že ste vyhral double, vyhral nemecký pohár a európsky pohár, hovoríte, že to bol najdôležitejší úspech vašej kariéry. Prečo?
Olk: „Jednoducho: Ak by sme v tom čase nepostúpili, neskoršie úspechy by nemuseli existovať, pretože tím by sa rozpadol. Toto nebezpečenstvo už existovalo pred rokom. Boli sme po nevydarenom postupe na sústredení pri Ammersee kde Robert Schwan prišiel ku mne a povedal: „Werner, ako sa nám podarí, aby všetci hráči podpísal pre budúci rok?“ Povedal som Schwanovi: „Jednoducho povedané, budete stačiť podpísať Franza. Potom zostanú všetci ostatní.“ A tak sa stalo. Franz Beckenbauer podpísal svoju novú zmluvu a všetci ostatní to urobili tiež ešte skôr, ako sme opustili tréningový tábor. Takže sme potom mohli pokračovať v sezóne 1964/1965.“

Ako kapitán, ktorý získal Pohár víťazov európskych pohárov, muselo to byť pre vás niečo výnimočné?
Olk: „Samozrejme, absolútne fantastické! To bol najväčší okamih pre mňa a pre celý tím. V spätnom pohľade som dosiahol skoro všetko, čo som chcel dosiahnuť, a to nielen vo futbale. Bol som tiež niekoľkokrát nemecký šampión v ľahkej atletike v päťboji a tímovom boji. A stal som sa inžinierom kvôli môjmu otcovi. Bol to najvyšší vodič lokomotívy v Deutsche Bahn, vypracoval veľa plánov a vždy premýšľal o zlepšeniach. Keď mi vysvetlil, že to je vlastne práca inžinierov, zistil som, že to je mimoriadne vzrušujúce. Tak to zostalo v mojej hlave – a stal som sa inžinierom. Ako som povedal, dosiahol som takmer všetko, čo som naplánoval. Okrem veľkého turnaja s národným tímom.“

Prečo to nevyšlo?
Olk: „Mala som príležitosť dvakrát. V roku 1960 som hral za národný amatérsky tím, ktorý sa chcel kvalifikovať na olympijské hry v Ríme. Boli sme na správnej ceste a dokonca sme prevládali v kvalifikácii proti národnému tímu NDR. Ale potom nevycestovali krátko pred koncom do Poľska, pretože preč tu nemali päť hráčov, ktorí boli v Bundeswehre. Druhú šancu som mal v roku 1962 na majstrovstvách sveta v Čile. Podieľal som sa na príprave, dokonca som dal bokom študijný rok a potom bol posledný prípravný zápas pred nomináciou v Saarbrückene. Helmut Schön, asistent reprezentačného trénera Seppa Herbergera zavolal všetkých hráčov a oznámil, že nikto by nemal ísť na Majstrovstvá sveta, kto bude chýbať v tomto prípravnom stretnutí. Aj my sme ale mali priateľský zápas s Bayernom proti rakúskemu národnému družstvu a náš tréner Helmut Schneider trval na tom, aby som ostal. Košeľa bola bližšie ako kabát a tak som nemohol ísť do Čile. Koniec koncov, Herberger mi napísal pekný list, v ktorom vyjadril ľútosť. Dodnes ešte mám ten list.“

V roku 1970 ste opustil Bayern po celkom desiatich rokoch a presťahoval sa do Aarau ako tréner. Máte pocit, že vo veku 32 rokov ste už nemal na najvyššiu úroveň?
Olk: „Mal som herniovanú platničku a vyzeral som ako šikmá veža v Pise. Bola to obrovská bolesť. Bol som zavesený hore nohami, aby som uvoľnil platničku a ležal som doma na okennom parapete celé hodiny. Nič nepomohlo. Preto som šiel ako tréner do Švajčiarska, kde bol rozsah tréningu oveľa nižší a stále som mohol pracovať vo veľkej spoločnosti, ktorá urobila veľa pre americkú vesmírnu agentúru NASA. Okrem toho mi odporučili, aby som na svoje ťažkosti vyskúšal sírové kúpele a čo sa stalo? Po štvrťroku som sa znova bežal ako králik a nemal žiadne problémy.“

Prečo ste sa rozhodli proti svojej bezpečnej inžinierskej práci, že sa chcete stať futbalovým trénerom?
Olk: „Ako som povedal, veľa sme pracovali spolu s NASA a museli sme robiť v USA. Mal som ísť do Ameriky úplne, ale nechcel som to kvôli mojej rodine, moja dcéra šla do školy. Tak som sa rozhodol, že dám výpoveď a urobím svoj koníček prácou. A nikdy som to neľutoval.“

Keď sa pozrieme späť, vaša tréningová kariéra vyzerá oveľa rozmanitejšie ako hráčska. Trénoval ste desať klubov v rokoch 1974 až 1988.
Olk: „Ako tréner, je váš život trochu iný, musíte sa prispôsobiť výberu kariéry. Často nedostávate hneď klub, v ktorý ste dúfali.“

Ktorá zastávka bola najpamätnejšia?
Olk: „Čas v Darmstadte bol veľmi zvláštny. V roku 1980 som sa tam dostal do druhej divízie a následne do Bundesligy, čo bol celkom dobrý pocit. Klub ale nemal žiadne peniaze, dokonca diváci urobili zbierku na výstavbu osvetlenia. A polovica tímu pracovala, nemali čas trénovať tak profesionálne, ako som plánoval pre Bundesligu. V takom prípade aj napriek, alebo kvôli tomu sa nevyhnutne blížite ku koncu. Presne to isté som potom zažil o niekoľko rokov neskôr v Karlsruhe ešte raz: Suverénny postup do Bundesligy, bez peňazí sa nepodarilo stabilizovať tím a v marci som musel ísť.“

Pracovali ste tiež dvakrát ako asistent trénera v Bayerne a dokonca aj pod dnešným trénerom Juppom Heynckesom.
Olk: „Som naozaj nadšený tým, ako to práve teraz Jupp robí a želám mu to najlepšie. Niekedy sa pozerám po Säbener Straße, len minulý týždeň sme sa obedovali s Karl-Heinzom Rummeniggem a trochu sme hovorili o starých časoch. Karl-Heinz bol ešte veľmi mladý hráč, keď som pracoval spolu s Dettmarom Cramerom v rokoch 1975 a 1976, kedy sme dvakrát vyhrali Ligu majstrov. V roku 1986 som sa vrátil do Bayernu, kde som pracoval prvý rok spolu s Udom Lattekom a v druhej sezóne, potom s Juppom.“

Potom pôsobili dlhé roky v poradnej rade FC Bayern.
Olk: „Áno, do desiatich rokov, kým som skončil, keď mi bolo 75 rokov. Ale stále chodím na vonkajšie zápasy Ligy majstrov, čo mi dáva veľkú radosť.“

Čo si želáte na svoje výročie?
Olk: „Zdravie predovšetkým, lebo hovorím bohužiaľ zo svojich skúseností. Moja žena zomrela v roku 2010, boli ženatí už takmer 50 rokov. Bol to náhle veľmi ťažký čas, zrazu byť sám, starať sa o seba, umyť a variť. Dnes žijem sám, ale našiel som si novú partnerku. Toto je najväčšie šťastie v mojom veku. Máme sa brilantne, môžeme ísť tancovať, hrať golf, cestovať spoločne do Talianska – všetko je to skvelé.“