Norbert Nachtweih – cez Bospor do Bayernu

21/11/2021

 

Michael Ballack? Matthias Sammer? Nie, najúspešnejší bundesligový hráč z východného Nemecka sa volá: Norbert Nachtweih. Vtedy to mal oveľa ťažšie. Pred 45 rokmi sa rozhodol utiecť. Jeho životný príbeh sa číta ako špionážny román z čias studenej vojny. Členský časopis FC Bayern „51“ sa obzerá za týmto dnes 64-ročným mužom.

 

Norbert Nachtweih uprostred Veľkého bazáru v Istanbule naskočil do taxíka. Necháva za sebou celý život. 22. novembra 1976, pred 45 rokmi. O pár dní pristál v Mníchove len s oblečením. 19-ročný mladík vstupuje do nového sveta. Len pár hodín pred naskočením do taxíka sedel Norbert Nachtweih ešte v bare hotela Celik Palace v Burse a mal za sebou kvalifikáciu ME do 21 rokov Nemeckej demokratickej republiky proti Turecku. So spoluhráčom Jürgenom Pahlom sa dá do reči s Američanom, rozhovor sa čoskoro točí okolo snov, cestovania a Bundesligy. O rok skôr bol Nachtweih vo Švajčiarsku s juniorským tímom NDR. Spomienky ho nikdy nepustili: to množstvo farieb, hory, jazerá. U nás bolo všetko šedivé a my sme smeli ísť len do Poľska alebo ČSSR, kde sa náš svet skončil. Videl som Švajčiarsko po prvýkrát, aké je to na druhej strane krásne. Bola tam túžba,“ hovorí dnes Norbert Nachtweih.

 

V roku 1976 zúrila medzi Západom a Východom studená vojna a v júni Sovietsky zväz rozmiestnil na hraniciach nové rakety stredného doletu. Nachtweih je veľmi sľubný futbalový talent. Jeho kariéra začína v Motor Sangerhausen, prichádza do Halleschen FC Chemie cez Traktor Polleben a MK Eisleben a stále sa sám seba pýta, keď tajne sleduje Bundesligu v televízii, či by dokázal držať krok? Pred tými, ktorí riskovali život pri úteku cez múr, ale stále dáva dole klobúk: „To bolo odvážne, to by som neurobil.“ No keďže ho často púšťajú do zahraničia s juniorskými tímami NDR, vždy má v mysli možnosť úteku. V Turecku sa začal spontánny príbeh.

 

Pri rozhovore s Američanom dali Nachtweih a Pahl rozhodnutiu desať minút. O 23:10 ich delegácia posiela do výťahu. „Vedeli sme, že za to je slušná penalizácia a na takéto otázky boli hákliví.“ Ale ich nový priateľ jemu a Pahlovi pošepká číslo svojej izby. V nej následne sedia pri whisky. Na druhý deň má tím dve hodiny voľného času na Veľkom bazáre v Istanbule. Plán je jasný. Útek.

 

Nachtweih si dodnes presne pamätá, ako sedel schúlený na svojom mieste počas trojhodinovej cesty autobusom z Bursy do Istanbulu: Nechcel som to vidieť! „Tri hodiny môžu byť dlhé a ja som si stále myslel, že to bola len dobrodružná myšlienka, nič viac.“ Američan, ktorý išiel dopredu do Istanbulu bol ohromený, keď títo dvaja skutočne opustili hotel a nastúpili do taxíka. Okamžite ich vezie na americký konzulát, odtiaľ je informovaná nemecká ambasáda. Niet cesty späť.

 

V nasledujúcich dňoch Nachtweihov príbeh stále pripomína špionážny román. Dvaja utečenci sú ukrytí u nemeckého pastora, pátrajú po nich novinári a východné tajné služby. Keď sa Stasi a KGB zdajú byť hrozivo blízko, sú presťahovaní do inej časti mesta a Nachtweih si spomenul aj na výsluch v suteréne tureckej tajnej služby. „Lampa na stole v tmavej miestnosti sa úplne obrátila do našej tváre, osoba oproti mala neuveriteľné fúzy a fajčila, že kvôli dymu sme takmer nič nevideli.“ 22. novembra, päť dní po úteku z Veľkého bazáru, boli spolu s Pahlom posadení do samostatných lietadiel do Mníchova.

 

Bol to „krok do večnosti“, vysvetľuje Nachtweih, „čiara za naším predchádzajúcim životom“. Rodičia a štyria súrodenci boli odteraz nedosiahnuteľne za železnou oponou. „Keby sme mali ženy a deti, neurobili by sme to,“ hovorí, „ale takto sme chceli využiť túto príležitosť.“ Pri výsluchu Úradu na ochranu ústavy obaja zdôraznili, že nejde o politických, ale športových utečencov. Je to pravda a ich šťastie, pretože odteraz ich Stasi nenechá na pokoji. Prvý večer v západnom Nemecku sú na Marienplatzi, nálada je predvianočná. Nasledujúci deň sa hrá prvý zápas finále Interkontinentálneho poháru FC Bayern versus Belo Horizonte. Nachtweih a Pahl dostanú zimné oblečenie od súdnych úradníkov, pretože nemajú žiadnu batožinu a aj lístky na olympijský štadión. Sedia teda na tribúne a vidia góly Gerda Müllera a Juppa Kapellmanna. Nachtweih netuší, že raz bude hrať na Olympijskom štadióne aj on sám.

 

Cesta ale nevedie priamo do Bundesligy. Namiesto toho sa odvezú vlakom do prijímacieho tábora v Gießene, kde obaja medzi vojnovými utečencami a obeťami mučenia zažijú, koľko utrpenia je vo svete. Majú šťastie, rýchlo sa rozšíria správy, že dvaja vysoko talentovaní futbalisti nevedia, kam majú ísť. Eintracht Frankfurt im vybavuje profesionálne zmluvy. Všetko je to ako sen, ale Futbalový zväz NDR uvalil ročný zákaz činnosti. Duo smie len trénovať, ale nie hrať súťažné zápasy. Nachtweih 4. marca 1979 konečne debutoval v Bundeslige, vyhral v roku 1980 s Eintrachtom Pohár UEFA (v semifinále vyradili Bayern) a v roku 1981 Nemecký pohár. Na ihrisku ho vidieť: silná strela, obrovská dynamika, jemná technika, všestranné využitie. Uli Hoeneß aj dnes hovorí: „Do FC Bayern si priniesol so sebou všetko.“

 

V lete 1982 pozval Hoeneß všestranného hráča do Mníchova, najprv do gurmánskej reštaurácie „Käfer“, potom k prezidentovi Willimu O. Hoffmannovi na Ammersee. Dochádza k dohode a Nachtweih sa poďakuje výkonmi na ihrisku: 272 súťažných zápasov, 29 gólov, štvornásobný majster, dve víťazstvá Nemeckého pohára a dve víťazstvá Superpohára.

 

Až do svojho odchodu v roku 1989 bol Nachtweih nielen spoľahlivým faktorom na ihrisku FC Bayern. Ale bolo ho vidno aj vtedy, keď bolo čo oslavovať. „Bol som manažér zábavy,“ hovorí a často musel ísť do Hoeneßovej kancelárie. Uli Hoeneß stále s úsmevom krúti hlavou: „Kedykoľvek chlapci niečo vyparatili, Norbert tam bol vždy. Ale na ihrisku si vždy stál pevne za svojim.“ Po siedmich úspešných rokoch sa Nachtweih s Johnnym Ekströmom sťahuje do francúzskeho AC Cannes, kde v tom čase hráva mladý talent Zinedine Zidane. “Z času na čas sme spolu trénovali priame kopy,“ spomína Nachtweih.

 

Na francúzskom pobreží Stredozemného mora ho zastihne situácia, keď sa píšu svetové dejiny a v jeho starej vlasti padne múr. „Týždne som sledoval ukážky a vždy som dúfal, že nepadne výstrel,“ hovorí. Keď sa otvorili hranice, rozplakal sa. Okamžite zarezervoval letenky pre svoju rodinu, čo občas robil aj počas návštev v Bratislave. Okrem iného neskôr zaplatí rodičom kúrenie a novú strechu. Nachtweih mal vždy veľké srdce. Na Vianoce 1989 cestuje prvýkrát od svojho úteku späť na východ Nemecka. Mnohé z jeho myšlienok sa točia okolo otázky: Čo by sa stalo, keby všetko dopadlo inak?

 

Američan mohol byť informátorom, pascou. Stasi ho mohla chytiť alebo mu dokonca urobiť niečo horšie. Mohli ho chytiť v poslednej sekunde. Futbal by pravdepodobne dohral ako dvadsaťročný, pretože tréningy v NDR boli vždy tvrdé. „Futbal,“ hovorí Nachtweih, „bol mojou vstupenkou k slobode. Zmenil a formoval môj život.“ Teraz už viac ako 15 rokov pracuje ako tréner juniorov v Eintrachte a rád by sa svojmu športu odvďačil za šťastie, ktoré mu bolo umožnené. V Mníchove zažil najlepšie obdobie svojej kariéry. „Nezáleží na tom, kam idem, vždy sa pýtam: Už vieš, ktorý je najlepší klub na svete, však? A keď ste už hrali za FC Bayern, dokázali ste to.“ Najmä keď ste ako Norbert Nachtweih prešli dlhou a náročnou cestou. Od nočnej akcie v Bospore až po Bayern. Je to naozaj ako román zo starých čias.

 
foto: www.fcbayern.com